úvahy

Už to budú takmer dva týždne, čo Ústavný súd SR rozhodol o konci Špeciálneho súdu v takej podobe v akej pôsobí v súčasnosti. Bol som vždy v tom, že nálezy Ústavného súdu SR je nutné rešpektovať a to bez ohľadu na to, že sa s nimi nestotožňujeme, respektíve bez ohľadu na to, že sa s nimi nestotožňujú novinári alebo časť verejnej mienky.

Musím preto priznať, že to bol pre mňa šok, aká politická (najmä Daniel Lipšic) a novinárska (najmä Dag Daniš) hystéria sa následne strhla okolo tohto nálezu s tým, že prípadný zánik Špeciálneho súdu sa prirovnával priam ku koncu justície v SR a k začatiu bujarých osláv podsvetia.

Rozhodol som sa preto bližšie sa pozrieť na argumenty, ktoré sa v rámci uvedenej hystérie najčastejšie uvádzali ako dôvod nevyhnutnosti zachovania Špeciálneho súdu. Pokiaľ ide o odborné (rozumej právne) argumetny, tak tie sa nevyskyli žiadne a to ani v minimálnej miere (napokon, v rámci politickej a novinárskej „diskusie“ sa ani očakávať nedali). Aké argumenty teda padali?

Pomerne vágne a nepresvedčivé. Za všetky možno spomenúť „argumenty“ (či skôr želania alebo frázy) Daga Daniša uvedené v článku z 20.05.2009, v ktorom uvádza, že „Špeciálny súd bol ako jeden z mála v boji proti korupcii neoblomný. Suverénny. Tvrdý“, pričom tieto slová zdôrazňuje odkazom na prípady ako Okoličány, Majský a Bielik. Prakticky zhodne a hlavne len emotívne sa vyjadroval aj Daniel Lipšic, ktorý sa obmedzil na neustále opakovanie výstupov ako „je to (nález Ústavného súdu) prehra slušných ľudí a víťazstvo mafiánov a parazitov“. Do tejto vojny za slušných ľudí sa zapojil aj sám Špeciálny súd, ktorý prostredníctvom svojej hovorkyňe odkázal, že „je to (nález Ústavného súdu) zlá správa pre Slovensko“. Toľko k argumentom za zachovanie Špeciálneho súdu (možno k nim zaradiť aj vyjadrenia ako, že zriadenie Špeciálneho súdu  „pretrhlo väzby podsvetia na orgány činné v trestnom konaní a súdy v regiónoch“). Ak sa bližšie pozrieme na tieto argumenty, zistíme, že sú neudržateľné a že ide len o akési „emočné výkriky“.

Podľa agentúrnych správ, začal Špeciálny súd vykonávať svoju činnosť od 01.07.2005, teda ide stále o pomerne novú inšitúciu, ktorá pracuje len necelé štyri roky a ešte toho teda nestihla veľa ukázať. Preto je prekvapivým, že Dag Daniš oprel neoblomnosť a tvrdosť Špeciálneho súdu práve o kauzy, ktoré doposiaľ nie sú právoplatne skončené, nie je jasné akým spôsobom skončia a Špeciálny súd sa v nich vôbec nevyznamenal (rozsudky v kauzách Majský a Bielik boli Najvyšším súdom zrušené a Okoličány je naďalej vo väzbe len vďaka účelovej zmene Trestného poriadku). Pre určitú objektivitu preto Dag Daniš mal a mohol uviesť, že rovnako závažne alebo ešte závažnejšie kauzy ako Špeciálny súd pojednávajú aj súdy nešpeciálne (rozumej okresné a krajské súdy). Stačí si pozrieť internet a každý hneď zistí, že napríklad v tomto roku Krajský súd v Bratislave odsúdil tzv. Jegorovov gang (mali spáchať niekoľko vrážd rituálnym spôsobom), pričom vyniesol štyri doživotné tresty odňatia slobody, Okresný súd v Banskej Bystrici zas rozhodol v kauze tzv. policajného gangu a udelil obžalovanému Petlušovi 25 rokov, Okresný súd v Prešove pojednáva kauzu Mikuláša Černáka, ktorý je obžalovaný z viacerých vrážd a hrozí mu doživotie, možno spomenúť aj viaceré kauzy pojednávané a rozhodované Okresným súdom Bratislava I, ktoré sú alebo boli mediálne známe (napríklad vražda Daniela Tupého, či už právoplatné odúdenie bývalého poslanca Ďuračku). Okrem posledne uvedeného prípadu, aj všetky tieto kauzy nie sú ešte právoplatne skončené, zhodne ako tie spomínané, ktorými sa zaoberá Špeciálny súd. Z uvedeného je zrejmé, že aj okresné a krajské súdy vedia pojednávať a rozhodovať závažné kauzy, pričom ak je to potrebné, vedia byť aj „neoblomné a tvrdé“ (pozri ešte raz uložené štyri doživotné tresty, či 25 rokov). Ak okresné a krajské súdy vedia pojednávať a rozhodovať kauzy ako Jegorovov gang, či policajný gang, je úplne jasné, že by vedeli prejednať a rozhodnúť aj kauzy ako Majský, či Okoličány. Neoblomnosť, tvrdosť a suverénnosť nie je preto len doménou Špeciálneho súdu (ako sa mylne domnieva Dag Daniš), ale je vlastná všetkým súdom (ako vidno z použitých príkladov).

Pre slušných ľudí (ktorých tak rád spomína Daniel Lipšic a ku ktorým sa neskromne radím aj ja) je úplne jedno, aký názov má súd, ktorý odsudzuje obžalovaného, ktorému bola preukázaná vina. Je v zásadne bez významu, či doživotný trest uloží páchateľovi súd s názvom Okresný alebo Špeciálny, pretože podstatným nie je názov inšitúcie (jeho forma), ale dôležitým je jeho obsah a obsah právneho poriadku podľa ktorého sa postupuje, t. j. podstatným je kvalita sudcov a kvalita zákonov, ktoré v praxi používajú. Ak teda zanikne názov (Špeciálny súd), nezaniknú zároveň aj sudcovia, ktorí ho tvoria (ak by som bol sudcom Špeciálneho súdu, bol by som urazený, že sa všetko zdredukovalo len na boj o názov) a nezanikne ani Trestný poriadok, či Trestný zákon, podľa ktorých sa postupuje všade v SR a na akomkoľvek súde (sudcovia zo špeciálneho súdu by zostali aj naďalej sudcami a svoju „neoblomnosť a tvrdosť“ by mohli preukazovať aj ďalej na okresných, či krajských súdoch a to aj bez toho, či by tvorili nejaké špecializovaném alebo obyčajné senáty).

Napokon je potrebné spomenúť argument, že „Špeciálny súd bojuje proti mafii, či korupcii“. Tento argument je už vo svojej podstate mylný a pre mňa je neuveriteľným, že ho používa právnik (Daniel Lipšic). Kto, čo i len z diaľky, videl Trestný poriadok, ktorý „vytvoril“ práve Daniel Lipšic, musí vedieť, že súdy, zo zákona, nebojujú proti krminalite (tak je to v podstate všade na svete). Podstatou súdov nie je ohalovanie a stíhanie kriminality (boj s ňou), pretože súd je rozhodujúci orgán a jeho doménou je posudzovať dôkazy, ktoré mu boli predložené prokuratúrou (teda kvalitu, kvantitu a zákonnosť nazhromaždených dôkazov). V prípade, že dôkazy sú postačujúce, súd páchateľa odsúdi a uloží mu trest, v prípade, že postačujúce nie sú, súd páchateľa oslobodí spod obžaloby (vinu obžalovanému preukazuje v zásade prokurátor a nie súd a ak ju nepreukáže, musí sa zmieriť s oslobodzujúcim rozsudkom). Takto musí postupovať akýkoľvek súd a to aj súd, ktorý má v názve slovo Špeciálny (teda aj tento súd musí obžalovaného oslobodiť ak predložené dôkazy nie su postačujúce). Ak by to tak nebolo, bolo by potrebné pripustiť, že špecializáciou Špeciálneho súdu je odsudzovanie obžalovaných za každú cenu, teda bez ohľadu na kvalitu a zákonnosť dôkazov, čo by bolo skôr znakom súdu z 50. rokov minulého storočia (ich úlohou bolo len vynášať odsudzujúce rozsudky vo všetkých prípadoch predložených prokuratúrou) ako moderného súdu.

Na boj s kriminalitou určil zákon úplne iné orgány ako súd a to orgány činné v trestnom konaní, teda políciu a prokuratúru, ktorých povinnosťou je odhaľovanie a dokumentovanie trestnej činnosti a zisťovanie jej páchateľov. Z uvedeného je evidentným, že na boj s kriminalitou nepotrebujeme Špeciálny súd a ani žiadne špecializované senáty, ale nevyhnutným je špecializácia polície a prokuratúry, pretože práve na nich leží ťarcha zákonného a jasného zadokumentovania trestnej činnosti. Ak polícia zákonne a správne zadokumentuje trestnú činnosť (čo je v súčasnosti skôr vzácnosť), napríklad pri príjmaní úplatku využije zákonne tzv. nemenné dôkazy ako odposluchy, obrazové záznamy, sledovanie, agenta, či predstieraný prevod, žiadny súd na svete (a to ani nešpeciálny) nebude mať problém odsúdiť páchateľa. Práve dobre vykonanou a dobre a zákonne dokumentovanou trestnou činnosťou zo strany polície a prokuratúry sa „pretŕhajú väzby podsvetia na štátne orgány“ a nie zriaďovaním osobitných (špeciálnych) súdov. Možno teda uviesť ešte raz: ak je prípad jasne, zákonne a presvedčivo zadokumentovaný políciou a prokuratúrou, súd s akýmkoľvek názvom nemá inú možnosť ako odsúdiť páchateľa. Ak je zadokumentovaný prípad nepresvedčivo, či nezákonne, žiadny súd, a to ani Špeciálny, obžalovaného odsúdiť nemôže. Podstatou sú preto špecializované (a procesne zdatné) orgány činné v trestnom konaní a nie súdy (napokon, podobná hystéria bola aj okolo zrušenia vojenských súdov a dnes, len dva mesiace po ich zrušení, si na ne už nikto ani nespomenie a nikto ich ani nepotrebuje). Tak ako justícia v SR dokázala prejednávať, rozhodovať a prípadne aj ukladať dlhoročné tresty v závažných kauzách do roku 2005 (do zriadenia Špeciálneho súdu) ako aj počas jeho existencie (viď vyššie spomenuté kauzy), dokázala by tak postupovať aj naďalej a to aj po jeho prípadom zrušení. Zrušením Špeciálneho súdu sa totiž nezrušia aj ostatné súdy a preto mafia zrejme len ťažko „bude otvárať šampanské“ (treba len podotknúť že väčšinu z už právoplatne uložených doživotných trestov odňatia slobody uložili práve krajské a okresné súdy).

„Zlou správou pre Slovensko“ preto nie je nález Ústavného súdu SR, ale to, že sa vôbec v SR pripustilo vytvoriť inšitúciu, ktorá nie je v súlade s Ústavou SR. Problémy, ktoré mohli vzniknúť Špeciálnemu súdu v rozpojednávaných prípadoch teda nezapríčinil Ústavný súd SR svojim nálezom, ale Národná rada SR zriadením Špeciálneho súdu. Hystéria, ktorá bola následne vyvolaná a ktorú živil svojimi komentárni napríklad Dag Daniš (tomu v dobrom odporúčam, aby si v budúcnosti najskôr podrobne preštudoval problematiku o ktorej chce písať, pretože v opačnom prípade pôsobia jeho články smiešne a až detinsky, tak ako to bolo aj pri jeho článkoch o Špeciálnom súde) bola preto úbohá, nakoľko sa strhla len kvôli názvu jedného súdu. Pohrobok toho názvu (akýsi Špecializovaný trestný súd, ktorý sa chystá ožiť) bude preto len pokračovaním tejto hystérie a hrobom zdravého rozumu, úsudku a argumentov.

Na záver treba asi len zvolať: Špeciálny súd je mŕtvy, vítame Špecializovaný trestný súd a dúfame, že zomrie čo najskôr, aby sa mohla konečne zrodiť len jednotná sústava všeobecných súdov, ktorá najlepšie vyhovuje požiadavkám kontinentálneho právneho poriadku a v ktorej nie je možné hodnotiť sudcov len podľa toho, pod akým názvom vykonávajú svoju činnosť.